Venovaná

jedna moja báseň staršieho dáta...
---------------------------------------------------------------------------------------

Zabudnutý sedím v rohu tmavej miestnosti,
hrdlo mi zviera od úzkosti.

Obklopuje ma len zima, tma a temnoty moc,
celý môj život je len mrazivá noc.

Od okna čo na ňom záclona mátožne povieva,
ako kŕdeľ vrán bezzubá starena sa mi posmieva.

Jej spoločnosť pre mňa nie je žiadna novota,
sprevádza ma neustále, jej meno je Samota.

Ticho pretne náhle strašný tón,
lámanie tisícou kostí a umierajúcich ston.

Z tmy oči, dva ohnivé rubíny svietia,
prišli so po mňa, démoni z podsvetia.

Temnotou preblesklo mrazivé svetlo vytasených čepelí v krvavom ohni odliatych,
zasmiali sa smiechom neveselým, smiechom prekliatych.

Dlhé, ako hadi zvíjajúce sa nože,
„Teraz už zachrániť nič ťa nemôže!“

Padám do prachu, padám na tvár, pokorený tíško si zúfam.
opustila ma posledná nádej, už ani len nedúfam.

Vzduchom sa mihla čepeľ kalená,
sťa divoká šelma, zahryzla sa do môjho ramena.

V srdci bolesť, podobná ľadovej ihlici,
zostalo v ňom pusto, chlad a beznádej ako po víchrici. .

Či to bol zázrak a či cesta osudu pochybná,
zrazu stála tam, Deus ex machina.

Tak bezchybná a krásna,
zažiarila do tmy noci ako hviezda jasná.

Pod jej pohľadom topím sa ako svieca do ktorej horúca čepeľ sa vnára,
nemôžem tomu uveriť, vlastné oko ba som vyhlásil za klamára.

Svojím úsmevom démonov v prach a popol mení,
v celom šírom svete krásnejšieho neni.

Vždy keď ku mne prehovorí,
beznádej sa stráca a úzkosť zhorí.

Vernosť jej prisahám, na kolenách kľačím,
večnú lásku sľúbim, veď jej, iba jej za svoj život vďačím.